Odpočinok ľudu Božieho

Bojme sa tedy, aby snáď nejako, keď sa ešte ponecháva zasľúbenie vojsť do jeho odpočinku, nezdal sa niekto z vás, že zaostal. Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nesmiešalo s vierou tých, ktorí počuli. Lebo vchádzame do odpočinku my, ktorí sme uverili, jako povedal: Takže som prisahal vo svojom hneve, že nevojdú do môjho odpočinku, hoci sú diela učinené od založenia sveta. Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Bôh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! Keďže tedy ešte zbýva, aby niektorí vošli do neho, a tí, ktorým sa to tam prv zvestovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, jako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni. Tak tedy ešte zbýva sobotenie, odpočinok ľudu Božiemu. Lebo kto vošiel do jeho odpočinku, ten tiež odpočinul od svojich diel ako Bôh od svojich. Usilujme sa tedy vojsť do toho odpočinku, aby nepadol niekto tým istým výstražným príkladom neposlušnosti.“

Epištola Židom 4, 1-11

Nadpísaný text nám hovorí o odpočinku, do ktorého nás uviedol Pán Ježiš dielom spasenia, ktoré vykonal (a ktoré mohol vykonať jedine On, Boží Syn a dokonalý Boží služobník). Apoštol Pavol však píše v liste Efežanom 2, 10, že sme jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi nato, aby sme konali dobré skutky, ktoré Bôh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili.“Teda, hoci sme dielom Pána Ježiša a nie svojím vlastným, odpočinok, do ktorého sme spasením uvádzaní, nie je zaháľanie „so založenými rukami“. Čo je teda pravý odpočinok?

K odpovedi na túto otázku sa dostaneme neskôr, najprv chvíľu uvažujme o texte z epištoly Židom.

Vo verši 1. čítame o zasľúbení, ktoré Boh vo svojej zhovievavosti ešte ponecháva pre človeka. Zároveň tu máme výzvu, aby sme sa báli, inými slovami, aby sme dohliadali na to, aby nikto z nás nezaostal a tým nezostal vonku, mimo odpočinku. Medzi veriacimi zo Židov, ktorý je tento list adresovaný, bolo mnoho takých, ktorí dlho počúvali o tomto zasľúbení, ale neprijali Pána Ježiša, zostali na polceste. Rovnako aj dnes, medzi nami sú i takí, ktorí už často počuli zvesť evanjelia a preto nevošli do Božieho odpočinku, spasenia, ktoré ponúka v Pánovi Ježišovi Kristovi.

2. a 3. verš nám ukazuje, ako sa do odpočinku vchádza – jedine a len vierou. Božie Slovo sa zvestuje všetkým ľuďom a má moc všetkých spasiť, rovnako ako semeno, ktoré sa seje a v ktorom je život, no aby tento život mohol byť zjavený a doniesť ovocie, musí sa semeno zmiešať s dobrou pôdou. Takto sa Slovo musí zmiešať s vierou počúvajúceho – to je úloha a povinnosť človeka. Spasiteľná viera, prijatie, nie je Boží dar, ale to, čo musí urobiť človek.

V 4. verši pisateľ spája odpočinok, do ktorého sú veriaci povolaní, do súvisu so sobotu, ktorá bola daná Izraelskému národu. Pre nás platí, že sobota nie je zákonom (Kol 2, 16), dňom ktorý by sme mali svätiť. Boh skrze proroka Ezechiela (20, 12) hovorí, že sobota bola daná ako znamenie medzi Ním a Izraelom, a teda sa za ňou skrýva duchovný obsah, naplnenie tohto znamenia – večný odpočinok, ktorý im Pán Boh zasľubuje. A tento duchovný obsah si v istom zmysle môžeme privlastniť aj my.

Zamyslime sa v krátkosti nad štyrmi dôvodmi, pre ktoré mali Izraeliti svätiť sobotu:

  1. 2. Moj 20, 11: Lebo Pán Boh odpočinul siedmeho dňa a On chce, aby sme vo všetkom – vo svätosti, v prácach aj v odpočinku boli ako On. Navyše, On od nás nežiada viac, ako by sám konal a keď odpočíval On, máme aj my.
  2. 2. Moj 23, 12: Aby si odpočinul vôl, osol, pohostín aj dievka. Pán Boh túžil dať odpočinok nielen Izraelitom, ale aj pohanom a všetkému stvoreniu.
  3. 5. Moj 5, 15: Lebo v Egypte neodpočívali. Keď si neveriaci človek myslí, že je slobodný, že nikomu neslúži, práve vtedy otročí hriechu a moci diabla. Jediným východiskom je odpočinok a sloboda, ktorú dáva Boh v Pánovi Ježišovi.
  4. Iz 58, 13 – 14: Hlavný dôvod, aby nekonali svoje veci, ale Božie. Pre náš je „svätý Hospodinov“ celý náš život, preto stále máme konať vôľu Božiu a nie svoju.

Vráťme sa ešte k nášmu textu z listu Židom. Ôsmy verš pripomína Jozuu, ktorý ľud voviedol do Zeme, o ktorej im bolo zasľúbené, že v nej nájdu odpočinok. Avšak už vyzvedači videli, že v Kanaáne ich čaká boj, nepriatelia… Čítame si však aj vzácny príklad Kálefa, o ktorom je napísané, že „tíšil ľud, ktorý sa búril proti Mojžišovi a hovoril: Áno, len poďme hore a zaujmime zem dedične, lebo sa jej istotne zmocníme.“ Aj my takéto tíšenie potrebujeme, aby sme si uvedomovali, že hoci vôkol nás sú boje, odpočinok je v tom, že už nebojujeme sami, ale Boh bojuje za nás – tak, ako bojoval za svoj ľud, keď mu dôverovali.

A tu je odpoveď, čo je teda pravý odpočinok: Nemusíme už viac sami sa snažiť, sami bojovať, hnať sa za vecami, po ktorých túži naše srdce, ale môžeme s dôverou očakávať na Pána Boha, ktorý nám sám dáva všetko dobré, čo potrebujeme.

Preto v 11. verši nás Božie Slovo vyzýva, aby sme sa usilovali vojsť – teda, aby sme pevne verili Bohu, ktorý sa o nás stará. Teda prvé vojdenie je vierou v obeť Pána Ježiša Krista a obrátením sa, ale znova a znova do odpočinku môžeme vojsť, keď Mu dôverujeme v našom každodennom živote.

Na záver, prekrásne zasľúbenie Božieho Slova zo Žalmu 91, 1: „Ten, kto býva v skrýši Najvyššieho, bude nocovať v tôni Všemohúceho.“ Kto už počas života prebýva v odpočinku Božom, ten aj po smrti navždy spočinie v Bohu.